Vďaka môjmu rolátoru sa stretávam s príjemnými interakciami.

Keď som sa dostala k prístavu a pozrela sa na záliv, všimla som si dva stany postavené ďalej na jednom z mól s grilovacou plochou. Schmatnem fotoaparát vybavený najvýkonnejším zoomovým objektívom a pripevním ho na statív pripevnený k môjmu Velopedu. Tam kempujú dvaja ľudia s bicyklami. Urobím pár fotiek, keď sa k nim vydám. Vždy si vyžiadam povolenie na použitie fotografií a tiež som zvedavá, aby som sa o nich dozvedela viac.

Na moje milé prekvapenie vidím, že sú to dvaja starší páni. Keď ich pozdravím, dostanem na oplátku priateľské „Ahoj“ a jeden z nich dodáva: „Pino vie trochu po švédsky.“

Títo dvaja šarmantní páni, obaja po sedemdesiatke, pochádzajú z Nemecka. Pricestovali z Göteborgu a teraz tu trávia noc v malej dedinke Söråker. Prostredníctvom zmesi angličtiny, švédčiny a nemčiny sa dozviem o ich neuveriteľnej cyklistickej ceste. Ich súčasným cieľom je Umeå, odkiaľ plánujú trajektom do Vaasy a pokračovať v cyklistike cez Fínsko.

Fascinuje ich môj Veloped, ktorému som dala meno Ninja, pretože ma vozí „cez kopce a údolia“. Rovnako ma fascinujú a ohromujú.

O pár dní neskôr som na tom istom mieste stretla Francúza Romaina. Aj on prišiel na bicykli z Nórska cez Dockstu v Ångermanlande. Teraz si po noci v útulku vychutnáva raňajky. Jeho cyklistická cesta z Francúzska mu trvala 19 dní, kým sa dostal do Söråkeru. Príjemne sme sa porozprávali po anglicky. Nemal stanovenú trasu ani časový harmonogram. Predstavte si, že by ste narazili na týchto cyklistov na dlhé trate tu v Söråkeri. Neuveriteľné!

Odchádzala som s úsmevom, keď som premýšľal o tom, aké mám šťastie, že mám so sebou svojho Ninju. Bez môjho Velopedu by som tieto celoročné prechádzky nezvládla, nech prší alebo svieti slnko. Spolieham sa na svojho Ninju, pokiaľ ide o moju kondíciu aj pohodu.