Po celom živote venovanom starostlivosti o druhých sa svet Judi Martinovej v okamihu zmenil.

Čo nám môžete povedať o sebe?

Volám sa Judi Martin a mám 61 rokov. Celý svoj pracovný život som bola kvalifikovaná zdravotná sestra. Mala som takú vášeň pre život. Cestovala som, niekedy aj sama. Sama som išla do Talianska a tiež do Egypta a odtiaľ do Jordánska, aby som navštívila Petru. Milovala som prechádzky. To bola moja najobľúbenejšia zábava. Milovala som byť obklopená prírodou. Povzbudzovala ma a zároveň upokojovala! V roku 2010 som stratila svojho malého vnuka, ktorý mal 2 roky. Trauma, na ktorú nikdy nezabudnem, pretože ju spôsobilo zanedbanie starostlivosti. Netušila som, že len o 5 mesiacov neskôr stratím aj veľkú časť svojej nezávislosti. Bola som na turistickej dovolenke v Yorkshire. Na druhý deň som utrpela poranenie mozgu, ktoré mi zmenilo život. Subarachnoidálne krvácanie. Prežila som operáciu mozgu a vlastne som si priala, aby som bola zomrela! Stratila som schopnosť pracovať. Stratila som sebaúctu. Stratila som schopnosť finančne prispievať. Upadla som do depresie a mala som samovražedné myšlienky. Zostali mi vážne problémy s rovnováhou, ktoré sa mi ťažko opisujú. Niečo ako byť opitá bez pocitu nevoľnosti. Môj život bol hrozný. Tak veľmi som sa snažila pokračovať a robiť, čo som mohla. Každý deň bol živé peklo!

Prečo ste sa obrátili na spoločnosť Trionic?

Obrátila som sa na sociálne služby, či by mi mohli poskytnúť pomôcku na chôdzu, a láskavo mi ju poskytli. Potrebovala som sa dostať von, nech to bolo akokoľvek ťažké. Doma som sa už zbláznila. No, to chodítko bolo hrozné! Aj na drobnom štrku mi ničilo kĺby na rukách. Chodievala som do miestneho parku National Trust a zakaždým som si myslela, že je to naposledy. Stále sa kazilo. Spôsobovalo mi príliš veľa bolesti a rozhodla som sa, že už toho bolo dosť. Znova budem uväznená doma. Cítila som sa úplne beznádejne. Tak beznádejne a tak depresívne, že som sa dvakrát pokúsila vziať si život!

Niektoré dni boli lepšie ako iné. Niektoré dni som zo seba vydala všetko a nútila sa dosiahnuť drobné ciele. Zažila som chvíľku osvietenia!! Vzala som si tablet a doslova som zadala „robustné pomôcky na chôdzu“. Objavil sa Trionic. V nasledujúcich dňoch som hodiny čítala o Velopede a Walkeri. Myslela som si: „mobilita sa nedá vyčísliť peniazmi“, tak som sa odhodlala a objednala si Veloped. Prišiel rýchlo. Veľmi som si ho zamilovala. Vďaka nafukovacím pneumatikám mi vrátil schopnosť znova chodiť bez ďalšej bolesti. Môžem ísť takmer kamkoľvek chcem! Je pravda, že už nemôžem prejsť kilometre, ale vrátil mi život, ktorý som stratila. Kúpila som si aj Walker do mestského prostredia. Prestala som chodiť na dovolenky! Myslela som si, aký to má zmysel? Zarezervovala som si jednu v Cornwalle a podarilo sa mi dostať sa s Velopedom na pláž. Mojím ďalším cieľom bolo navštíviť brata v Írsku lietadlom. Viem, je to šialené, ale stratila som všetku sebadôveru. Kúpila som si cestovnú tašku a vzala som si Walker. Dostala som sa tam! Lietadlom. Bez Trionicu by sa to nikdy nestalo!

Čo ste dokázali s Trionicom, o čom ste si pôvodne nemysleli, že by ste to dokázali?

Keď som zvládla krátky let lietadlom do Írska, pomyslela som si, že by som mohla skúsiť niečo trochu odvážnejšie! Dovtedy som zistila, že obe pomôcky na chôdzu si môžem vziať kamkoľvek, pretože obe sa používajú veľmi pohodlne. Mám aj problémy s kĺbmi a kolesá sú také úžasné, že pri používaní oboch cítim len malú alebo žiadnu bolesť.

Aký je váš ďalší cieľ a výlet s Trionicom?

Odhodlala som sa a rezervovala si týždennú plavbu do nórskych fjordov v júni 2025. Mojím jediným problémom je, ktorú pomôcku si vziať. Viem, že budem stále frustrovaná, pretože som stále obmedzená v tom, čo dokážem. Kedysi som bola superžena. Poranenie mozgu fyzicky obmedzilo to, čo dokážem. Jedna vec je však istá. Bez mojich pomôcok na chôdzu Trionic by som sa nemohla ísť prejsť. Nerobila by som to, čo dokážem teraz. Bola by som prakticky väzenkyňou vo svojom dome. Stále som frustrovaná. Občas sa stále cítim bezcenná, ale vďaka Trionicu je môj život oveľa lepší. Všade, kam idem, ľudia komentujú môj Veloped! Niektorí si ho dokonca fotia. Som rada, že z toho môže mať úžitok aj niekto iný ako ja, ale ja sa ešte musím zbaviť stigmy používania pomôcky na chôdzu s neviditeľným postihnutím! To je vďaka mojej zúrivo tvrdohlavej a nezávislej povahe!