Zdá sa, že Trionic Walker dáva životu nový dych. Môže to byť naozaj pravda?

Povedzte nám niečo viac o sebe a o tom, čomu ste sa venovali

Celý život som učil na internátnych školách a odovzdával nadšenie pre aktivity v prírode. V roku 1971 som viedol expedíciu na Island. V roku 1982 prešla skupina 23 ľudí na bicykloch z Miami do Ottawy a v roku 1986 prešlo 26 trinásťročných, medzi nimi aj budúci americký veľvyslanec, na bicykloch trasu z Land's End do John O'Groats. Tým, že som takto zdieľal svoje záľuby, som mohol mladým ľuďom dať sebadôveru, ktorú prinášajú fyzické výzvy. 

Na dôchodku som mohol prejsť Camino na bicykli, objaviť Nový Zéland a bicyklovať v Radžastane, Kérale, Thajsku a Laose. Ohromujúce zážitky.

To všetko si však napokon vybralo fyzickú daň. Vo veku 82 rokov sa u mňa rozvinulo ťažké reumatické ochorenie a osteoporóza. Narušilo spodnú časť chrbtice a kyfóza mi zmenila postavu. Začal som byť náchylný na ďalšie zlomeniny. Moja láska k pohybu sa zdala obmedzená na pomoc špeciálneho kresla.

Prečo ste sa obrátili na spoločnosť Trionic?

Čírou náhodou som v časopise The Oldie narazil na inzerát Trionic. Vyšiel len raz a často si hovorím, aké som mal šťastie, že som si ho vystrihol a premýšľal o ňom. Áno, bolo to drahé, ale Walker akoby ponúkal nový život. Mohla to byť naozaj pravda? Vedel som, že prirodzená chôdza sa už nikdy nevráti, ale ukázalo sa, že to bola najlepšia investícia, akú som mohol urobiť. Dostal ma von. Mohol som precvičovať končatiny. Mohol som obnoviť svoje zdravie. Mohol som sa stretávať s ľuďmi a pozorovať prírodu a svet okolo seba. Aký obrat znamenal Trionic Walker! Umožnil mi bezpečne odľahčiť spodnú časť chrbtice, zdroj mojej bolesti, a poskytol mi bezpečnú a pohodlnú oporu vždy, keď som si potreboval oddýchnuť.

Čo ste so svojím Trionicom dokázali, hoci ste si spočiatku mysleli, že to nepôjde?

V roku 1998 som založil nadáciu, ktorá pomáha ľuďom v núdzi. Všetci sme dobrovoľníci so širokými odbornými znalosťami. Môj čestný pokladník sa žiaľ v júli 2024 dozvedel, že mu diagnostikovali ochorenie motorického neurónu (MND), ktoré sa nedá vyliečiť. Jonathana som poznal 35 rokov a ako si viete predstaviť, zúfalo som chcel urobiť niečo, čo by mohlo pomôcť jemu, jeho rodine a priateľom, keď sme čelili rýchlemu zhoršovaniu, ktoré ho čakalo.

Dôvera, ktorú som mal vo svoj Trionic Walker, ma priviedla na nápad zorganizovať v zime v Lake District sponzorovaný pochod – fyzickú výzvu, ktorá ma paradoxne urobila zdravším.

Pri svojom sponzorovanom pochode som si dal za cieľ prejsť počas zimy 100 míľ (asi 160 km), v priemere zhruba 2 míle denne, s pomocou svojho Trionic Walker; jeho nafukovacie pneumatiky si poradia s nerovným terénom aj nepriazňou počasia. 

Začal som 17. októbra a dnes, už vo februári, mám za sebou 167,3 míle. Dúfam, že do konca, 28. februára, dosiahnem 200. Zatiaľ som vyzbieral spolu 4633 libier vrátane Gift Aid (zatiaľ nenárokovaného na HMRC). Všetko bude venované organizácii MND Association. 

Aký je váš ďalší cieľ s vaším Trionicom? 

Koncom novembra uverejnili miestne noviny článok o mojich plánoch na sponzorovaný pochod. Prečítala si ho žena, ktorá len o týždeň skôr tragicky prišla o manžela pre agresívnu rakovinu. Obaja boli aktívni ľudia milujúci prírodu a verili, že pohyb by mohol jeho stavu pomôcť, a tak kúpili Trionic Veloped, ktorý stihol použiť len niekoľkokrát. Želala si, aby som ho hneď dostal a používal na pamiatku jej manžela. Keďže žijem v Lake District, od apríla do novembra chodím mimo spevnených ciest, a tak pevne dúfam, že Veloped so svojimi prepracovanými terénnymi vlastnosťami rozšíri môj dosah až do nízkych kopcov – vždy s vďačnou spomienkou na Davida. A ďakujem, Johan, že si ho prispôsobil mojim potrebám.